28 marca, 2014

Love... 7.kapitola

ahoj dnes som napísala celú kapitolu tak si ju prečítajte a koment by ma potešil....

                                                                  7.kapitola

Prečo musela prísť? to sa pýtam sama seba už dlhú polhodinku. Moja teta ma stále z niečim otravuje a nedokáže si zavrieť ústa ani na chvíľu. A to myslím doslovne ešte aj keď niečo prežúva tak mľaská. Síce aj ja som mľaskala ale to len keď som bola malá.
 A ona asi od malička. Nie ja už to nevydržím idem do kuchyne za mamou a oznámim jej "mama idem niekde von len aby som už nebola pri nej" poviem šeptom. Mama len povie " dohodli sme sa a teraz môžeš ísť kde chceš len do deviatej jasné?" odpovie mi a ďalej krája jablkový koláč. Už bez slova opustím kuchyňu a idem si pre sveter. Rýchlo prejdem okolo tej tety a odkradnem sa do izby. Kým prídem k stoličke zakopnem o nejakú krabičku, ktorá sa z rachotom prevráti. Vysypú sa z nej fotky, na ktoré som už zabudla. Boli to fotky z Londýna. Boli sme tam na dovolenke ešte aj s ocom bola som  taká malá. Boli sme tam len raz v mojom živote. Bol to malý domček, ktoré bolo to najúžasnejšie miesto, na ktorom som bola. Kľudná štvrť a izba môjho sna. Mamu som sto-krát presviedčala aby sme tam išli ale ona že nemá čas a radšej sme išli niekde k moru, alebo pozrieť nejakú pamiatku. Za to, aby sme išli do Londýna som sa z mamou vždy pohádali. Mama tam nebola od vtedy čo sa s otcom rozviedli.  Za otcom mi bolo niekedy smutno ale to už prešlo už sa s ním ani nepotrebujem viac stýkať. Nikdy som to moc nechcela rozoberať, lebo mama je na to citlivá. Ani ona to tiež nechcela rozoberať či sa mám stretávať s otcom alebo nie. Ja som otca už nechcela ja som chcela ísť, len do Londýna do mojej vysnívanej krajiny. Chcela som si zasa zahrať na veľký čierny klavír. Tak ma lákal že som začala od prvej triedy hrať na klavír. Ale ja v izbe klavír nemám ani v celom dome nie je. Tak so nemohla cvičiť. Ale potom sa strhnem z premýšľania a zoberiem si obľúbený šedý svetrík a zbehnem k dverám. Preklznem vonku a rýchlym krokom idem do parku. Keď dorazím sadnem si na lavičku a sedím. Teda rozmýšľam o všetkom čo chcem robiť zas sa mi do hlavy dostal Londýn. Musím ho odohnať z mojej hlavy, lebo zošaliem. Nemám môj klavír, nemám moje knihy, ktoré som nestihla prečítať, nemám izbu s krásnym výhľadom. Mierne fúka vetrík a rozhadzuje mi hnedé dlhé vlasy ja tam stále sedím a pozorujem ako zapadá slnko. A to robím dosť často. Keď začne byť zima idem pomalým krokom domov a silno dúfam že tá protivná nafúkaná tučná ploštica už odišla. A dúfam že viete o kom hovorím a k nie tak je to moja teta.
Ako sa tak pomaly flákam a mám namierené domov mi niekto chytí ruku. V tom okamihu sa mi rozbuší srdce. Pozriem sa kto ma to chytil. Vzdychnem si. Bola to Emilly a jej veľký úsmev. " Och Emilly ty si ma vystrašila vieš ako som sa zľakla?! najskôr na mňa zakrič alebo niečo také jasné?" poviem jej. Ešte stále mi bije srdce ako divé. "Ja viem ale ja som ťa videla a ako bolo na dovolenke?Emilly rada mení témy a to odjakživa. Chvíľu sa rozprávame ale potom už idem domov a na šťastie tam teta Margaret nie je.





tak ahoj.....:*

2 komentáre:

  1. Táto časť je asi najlepšia aká tu kedy bola :D :D Veľmi sa mi páči krabica s rozsypanými fotkami a to ako sa hlavná postava potulovala po vonku.
    Myslela som si, že ten človek čo ju chytil za ruku bude ten chalan, ale nebol. Škoda, no dúfam, že sa v príbehu ešte objaví :3 :3

    OdpovedaťOdstrániť