Love... 8. kapitola

ahoj tak kapitola napísaná ešte dnes :3 no tak čítajte je krátka...

                                                         8.kapitola

Keď som prišla domov mama sedela za stolom v kuchyni a číta si časopis.Potichu sa pozdravím a idem rovno do chladničky. Zoberiem si biely jogurt a lyžičku.
Pomaly to jem a zamyslene sa dívam na mamu. Dojem idem do izby a čítam si knihy, píšem príbeh. Potom idem spať a rozmýšľam o tom na akú vysokú školu pôjdem. Mama chcela aby som išla na nejakú hudobnú alebo umeleckú školu. Ale mne sa nič nechce ani ísť zasa do školy ani nič také. Ja chcem ísť len do Londýna a nič iné nechcem.
Ráno sa zobudím nejak skoro mama je už v kuchyni a pije svoju pravidelnú kávu. Niečo sa mi na nej nezdá. Ale to už nechám tak a naraňajkujem sa. Neskôr som pomáhala mame variť obed. Zrazu si mama z ničoho nič sadla na stoličku. A potom spadla prišla som k nej a nevedela som čo som mala robiť. Zletela som do izby pre mobil zavolala som sanitku a stále som jej skúšala pulz. Objavili sa mi prvé kvapky sĺz. Asi bola v bezvedomí. Potom prišla sanitka a mňa tam nechala. Nechala mňa tam len tak stáť na chodníku a oni išli s mojou mamou preč. Utekala som k susedom či by ma nehodili k nemocnici. S plačom som im to vyrozprávala. " Nie to nemôže byť pravda.... nie, nie je to len sen. Sen, z ktorého sa prebudím a všetko bude ako pred tým" hovorím si v duchu. Ona nemôže.... nie na to nechcem ani pomyslieť. Dorazím do nemocnice a ukážu mi izbu, v ktorej bola. Pribehnem k nej a dívam sa na ňu. Potom dorazí doktor a odvedie ma na bok." Slečna vaša mama je v poriadku utrpela šok ale už je po tom zajtra bude zasa doma. Dnes si ju tu ešte necháme na pozorovanie ", povie doktor. S čoho môže mať šok? ako to že práve ona? na tieto otázky by som chcela odpoveď, ale viem že mi nikto na ne neodpovie. Utriem si zaslzené oči a pomalým, ťarbavým krokom idem zasa  k jej posteli. Stisnem jej ruku a dívam sa na ňu. Otvorím oči. Mám rozmazaný zrak a neviem kde som. Keď  si zvyknem na svetlo a na moc bielej farby v izbe sa rozpamätám čo sa stalo. Svižným zdvihnutím sa postavím a uvidím tam mamu sediacu na posteli a sestričku. Pribehnem k nej a silno ju obímem. Na chodbe mi doktor oznámil že jej len bolo nevoľno. Prídeme domov mama  je už celkom fit a ide variť obed. Keby som bola na jej mieste asi by som si ľahla do mäkkej postele, uvarila si čaj a oddychovala by som. Navrhla som jej to, ale ona len pokrútila hlavou a ďalej si pospevovala a škrabala zemiaky.
Ja som si zobrala notebook do kuchyne, aby som mohla pozorovať mamu. Notebook som položila na drevený stôl. O mamu som sa veľmi bála. Neviem čo budem robiť ak sa to zopakuje. Skoro večer sme si všetci ľahli, aby sme zabudli na tento deň.

tak ahoj...